Prečo je more slané - 2 časť
Prečo je more slané - II. časť
A Solulienka?
Aj jej sa srdce zachvelo. Láskou k Miškovi, ktorý sa jej na prvý pohľad zapáčil. Ale aj ona vedela, že ho nemôže mať. Kde by kráľ dovolil, aby si jeho jediná dcéra, o ktorú sa bohatí z celého sveta uchádzajú, zobrala obyčajného vodára.
Ale múdra princezná, ktorú múdri kráľ vychoval, sa len tak ľahko nevzdá. Rozmýšľala, rozmýšľala, až konečne niečo vymyslela. Jedného rána zašla za otcom, a priznala, že veru sa jej nechce od otca odísť, do akejsi cudzej krajiny sa vydať. Že chce iba takého muža, čo spolu s ňou, v ich krajine, bude hodný vládnuť.
Kráľ sa zaradoval, i zosmutnel zároveň. Zaradoval sa, že Solulienka ho nechce opustiť. A zosmutnel, lebo vedel, že ani jeden princ neopustí svoju krajinu a nezostane u nich. Ani kvôli Solulienke.
Ale práve to princeznú tešilo. Veď ona princa nechcela. Chcela Miška, ktorý v jej srdci kraľoval. No vedela, že by dobre kraľoval aj v soľnej krajine.
A tak nahovorila kráľa, aby dal vyhlásiť, že Solulienkinym mužom sa stane ten, kto dokáže, že je najviac užitočný svojej krajine. Chýr sa rozniesol ako blesk. Každý mladý muž začal rozmýšľať, ako dokázať, že je pre svoju krajinu najužitočnejší. Aj pod Vodný vrch sa ten chýr doniesol.
Aj Juro aj Miško ho počuli. A každý po svojom zareagoval. Miško naďalej poctivo vodu rozvážal, pretože vedel, že dobrú prácu vykonáva, a že nemôže prestať, ak majú ľudia spokojne žiť.
Ale Juro, ten chcel v prvom rade sám spokojne žiť. A myslel si, že len bohatý môže byť užitočný. A tak sa rozhodol zbohatnúť.
Ako?
Nuž takto. Vedel, že kráľ je bohatý zo soli. A preto sa rozhodol, že mu soľ ukradne. Krajina bez soli schudobnie a potom keď sa on, Juro, s ukradnutou soľou objaví, kráľ ho isto iste za svojho zaťa prijme. Od kupcov počul, že kdesi je krajina, čo na samom brehu mora leží. Rozhodol sa, že tam sa so svojim ukradnutým bohatstvom ukryje. Naložil vozy, na ktorých s Miškom vodu rozvážali, množstvom soľných skál, a poďho v noci preč so soľnej krajiny rovno k moru.
Cesta bola dlhá, a tak mal čas hlúpy Juro rozmýšľať. Samozrejme, po svojom. Ak do tej prímorskej krajiny so svojim soľným bohatstvom príde, čo ak mu ho budú chcieť ukradnúť. Isto iste mu ho budú chcieť ukradnúť, keď kupci za soľ toľkým zlatom platia. Bude musieť soľné skaly dobre ukryť. Po dlhej ceste došiel až na breh mora. Všade samá voda, samý piesok. Kde tu soľné skaly ukryješ?
No predsa vo vode! A možno ešte i vyrastú. Veď sám videl, ako všetko bujnelo a rástlo od vody, čo spolu s Miškom rozvážali.
Nelenil, a dal sa slané skaliská do vody hádzať. Strácali sa v priezračnej vode, sadali na dno. Keď dopadla posledná, zmorený Juro si sadol na breh, že počká, kým jeho bohatstvo začne rásť. A zatiaľ v soľnej krajine, začalo byť zle-nedobre. Nie z toho, že by im soli pochybelo, Juro predsa na pár vozoch nemohol odniesť všetky soľné jaskyne, ale vody nebolo. Nie že by prestal prameň vyvierať, ale nebolo na čom vodu rozvážať. Susedia síce voz požičali, ale Miško sám s jedným vozom nestíhal. A tak ľudia v bohatej soľnej krajine, začali byť smädní a nespokojní. Nech sa ako Miško snažil, všetkým nevládal vodu poroznášať. A tak začal rozmýšľať.
Čo keby vodu prinútili samu k ľuďom pritekať? Ale tak, aby sa cestou zo slanej zeme nenapila. Na druhý deň ráno sa ustanovil pred samotného kráľa, a povedal mu svoj plán. On veru na vozoch viac vodu rozvážať nebude. Kráľ sa zhrozil. Solulienka zosmutnela.
Ale iba na chvíľu, lebo Miško vo svojej reči pokračoval. Chce, aby mu kráľ povolil postaviť po celej krajine hrubočizné rúry, ktorými bude voda sama k ľuďom pritekať. Kráľ súhlasil, a keď Miško odišiel, spýtala sa princezná, že komu ju to kráľ za ženu prisľúbil?
Kráľ musel uznať, že najužitočnejší pre ich krajinu je vodár Miško. Preto dal vyhlásiť, že ak Miško pre soľnú krajinu vodu zabezpečí, stane sa Solulienkiným mužom a budúcim vládcom krajiny. Miškovi všetci pomáhali, lebo vedeli, že tým aj sebe pomáhajú.
A keď z vodovodu prvá kvapka vytryskla, slávila sa v soľnej krajine kráľovská svadba. Všetci boli spokojní a šťastní, lebo vedeli, že kráľ si vybral správneho nástupcu, a Solulienka správneho muža. Chýr o tejto svadbe sa rozniesol po celom svete. Doletel až k moru, kde na brehu hlúpy Juro sedel a čakal, kým mu z neho jeho bohatstvo nevyrastie.
Ale čakal márne. Iba čo vodu v mori pokazil. Skaly sa v ňom rozpustili, všetku vodu osolili. Chamtivý Juro sebe, ale i druhým uškodil. Lebo tak to už chodí.
Zlo a závisť, skazu a biedu plodia.