Hlúpy boháč
Hlúpy boháč
Bohatstvo, rozumu nepridá a chamtivosť aj o ten ostatný pripraví…
Žili raz na dedine dvaja ľudia: kupec Jano a poľovník Dano. Každý z nich bol iný.
Dano lovil ryby a zver, celý život pracoval, a predsa žil v biede. Jano nevedel ani luk natiahnuť, sojku od tetrova nerozoznal, neulovil v živote ani jedinkú rybu, nevedel ani len, čo je nevod, iba peniaze rátal, v kráme vysedával, a predsa si dobre žil. Dano mu odovzdával všetok svoj úlovok za múku a krúpy.
Jano bol chamtivý a nečestný človek.
Bral od Dana aj kožušiny. Do svojej knižky si zapisoval, čo bral a čo dával. Ale Dano nevedel čítať a písať, ani si porátať, koľko kupcovi dlhuje.
A tak sa stávalo, že čím bohatší lov mal Dano, tým drahší bol tovar u Jana, takže poľovník nijako nevedel splatiť svoj dlh.
Nedokáže Dano vyplatiť dlžobu. A Jano k nemu každý deň pribehne a vykrikuje:
– Hej, ty, nelež! Choď na lov! Máš dlžobu!
Raz Jano vzal Danovi za dlžobu siete. Od chamtivosti celkom ohlúpol, nechápe, že Dano bez náčinia nič neuloví.
Porozmýšľal Dano, pohútal. Dlho rozmýšľal. Zo sobích žíl narobil oká a luk-samostrel nastavil na chodník, po ktorom chodil k vode diviak. Išiel sa diviak napiť vody a luk-samostrel ho zložil.
Začal Dano mäso variť.
Jano zacítil vôňu a pribehol. Kričí na poľovníka, nohami dupoce, do svojej hrubej knihy prstom ďube:
– Hej, ty, zaplať dlžobu!
Dal mu Dano všetko mäso. Ale pre Jana je to ešte málo. Vzal mu aj luk-samostrel a oká. Veru tak…
Dano žena Marienka vraví:
– Čo budeme robiť, pán Jano? Veď bez náčinia nebude úlovok, nebude mäso ani kožušiny.
Ale Jano nepočúva, zhrabol všetko do náručia a odišiel. Marienka sa rozplakala.
Dano jej vraví:
– Neboj sa, žena, dáko si už poradíme.
Porozmýšľal, pohútal. Dlho rozmýšľal. Potom spravil malý luk na vtákov a šiel do tajgy.
Bystré oči má Dano a ruku presnú. Keď pustí šíp, hneď trafí vtáka. Priniesol domov peknú korisť. Marienka začala vtákov piecť.
Zaňuchal chamtivý Jano u Dana vôňu pečienky a zase pribehol.
– Zaplať dlžobu!
Nemôže Dano zaplatiť, a Jano mu vzal luk, šípy aj úlovok.
Marienka plače:
– Beda, prebeda! Akože budeme žiť?
Dano jej vraví:
– Neplač, žena, ale ber rozum do hrsti.
Začal Dano rozmýšľať. Rozmýšľal celú noc. Skoro všetok tabak vyfajčil, kým rozmýšľal. Ráno vraví žene:
– Choď mi nahotoviť smoly.
Išla Marienka do hory. Nazbierala smoly z jedlí a smrekov. Veľa jej nazbierala, roztopila ju a rozmiešala.
Vzal Dano hrniec so smolou a šiel na útes, kde rástol vysoký smrek. Vyliezol naň, na samý vrcholec. Poobzeral sa dookola a videl, že letia vtáci. Začal Dano zliezať zo stromu a obmazúvať smolou konáre aj kmeň. Spúšťa sa a obmazúva, spúšťa sa a obmazúva. Obmazal celý strom a šiel domov spať.
Ráno budí ženu:
– Hej, žena, choď pobrať úlovok!
Išla Marienka ku stromu, a čo vidí? Celý smrek je obsiaty vtákmi. Sadli si v noci na strom oddýchnuť a prilepili sa. Čo ako trepotali krídlami, nevedeli sa oslobodiť. Pobrala Marienka úlovok a šla domov. Začala vtákov piecť.
Jano spal a rátal vo sne zisk. Odrazu zaňuchal vôňu mäsa. Vyskočil a bežal k poľovníkovi. Od chamtivosti sa mu až tak ruky trasú, vrkoč sa mu nadhadzuje na chrbte, papuče mu padajú z nôh a plášť mu vyskakuje povyše kolien.
Pribehol k Danovi a ďube prstom do svojej hrubej knihy:
– Hej, ty! Dlžobu neplatíš, a mäso ješ! Zaplať, čo si dlžný!
– Nemôžem, – vraví Dano. – Nemôžem, pán bohatý.
– Tak dávajte náčinie!
– Nemám náčinie, – vraví Dano. – Všetko si mi vzal.
Jano vopchal ruku do Danovho kotla a vytiahol tetrova. Ako ho zazrel, vyvalil oči, zadupotal nohami, očervenel od zlosti a kričí celkom premeneným hlasom:
– A tetrova si ako chytil? Vari ti sám vletel do kotla?
– Bez náčinia som ho chytil, – vraví Dano. – Treba len strom obmazať smolou. Vtáci naň sadnú, prilepia sa a ty ich holými rukami zbieraj a do kotla hádž.
Zaradoval sa Jano. „Ako dobre,“ myslí si. „Pochytám takto všetky husi a kačky. Pôjde mi obchod! A Danovi už nedám ani múky, ani krúp, ani masti.“
Utekal boháč domov a vyhnal ženu do hory zbierať smolu. Nazbierala za plný sud. Horko-ťažko ho obidvaja dovliekli na útes, kde rástli vysoké stromy.
Jano nabral smoly do medeného kotla a dal sa liezť na strom. Lezie a obmazúva, lezie a obmazúva…
Kým sa vyškriabal na vrchovec, obmazal smolou celý strom. Obmazal hojne a husto, aby sa len čím viacej vtákov prilepilo.
Žena mu kričí:
– Hej, zliezaj, Jano, lebo všetkých vtákov odplašíš. Pozri, kŕdeľ husí letí! A aké sú len tučné, tučnučké, masť z nich do rieky kvapká!
Kupec začal zliezať. Ale strom je lepkavý. Čím nižšie ide, tým je smola tuhšia.
Prilepil sa Jano na strom. Prilepili sa mu ruky, nohy, aj vyšívaný plášť.
A žena ho súri:
– Zliezaj, Jano, husi sú už blízko!
Ale Jano nemôže ani hore, ani dolu. Vraví žene:
– Nemôžem zliezť. Stínaj strom! Vtáci sadnú aj na zoťatý.
Chytila kupcova žena sekeru a začala strom stínať. Rozháňa sa z celej sily, len tak fŕkajú triesky na všetky strany.
A Jano kričí:
– Skorej, skorej, lebo husi preletia pomimo!
Podťala žena strom. Zachvel sa, bachol o zem a chamtivý Jano sa zabil. Zo stromu sa odlomil konár a udrel boháčovu ženu po čele. Vletela do suda so smolou.
Sud sa prevalil, začal sa kotúľať a spadol do rieky i so ženou hlúpeho a chamtivého Jana. A nám jej nie je ľúto, nebola lepšia od svojho muža.
Dano šiel do domu janovho a pobral si svoje náčinie: siete, luk-samostrel i oká. Začal si žiť – poľovať a ryby loviť.
Úlovok mu už nikto viac nebral.